O objavenie antibiotického lieku sa zaslúžil britský lekár, mikrobiológ a
bakteriológ Alexander Fleming. Traduje sa, že k objavu z 30. septembra
1928 dopomohla aj náhoda vyplývajúca z údajnej neporiadnosti a
chaotického štýlu práce nositeľa Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu
z roku 1945.
Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko
mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire. V roku 1906 absolvoval
Lekárku fakultu na Londýnskej univerzite pri Nemocnici St. Mary. Po
skončení fakulty začal pracovať v univerzitnom laboratóriu, kde sa
venoval očkovacím vakcínam a imunológii.
Prvú svetovú vojnu prežil Fleming ako lekár na západe Francúzska. Tam sa
stretol s javom, že hlboké rany vojakov sa niekedy vyliečili, aj keď
neboli dezinfikované. Usúdil, že ľudské telo produkuje látku, ktorá
pomáha telu v boji proti baktériám. V roku 1921, už po návrate do
laboratória, izoloval z telesných tekutín látku lyzozým, ničiacu určité
druhy baktérií.
V roku 1928 ho vymenovali vo veku 47 rokov za profesora a v septembri
toho istého roku priniesol svetu objav penicilínu. Stalo sa to po jeho
návrate z dovolenky do laboratória 30. septembra 1928. Na neumytých
miskách s kultiváciami stafylokokov, si všimol zelenkastú pleseň, v
ktorej okolí už stafylokoky ďalej nerástli. Z toho usúdil, že pleseň
zadržiava vývoj baktérií. Na základe ďalších experimentov zistil, že
pleseň (penicillium notatum), produkuje substanciu, ktorá usmrcuje
baktérie a nazval ju penicilín.
Vo februári 1929 poznatky Fleming po ďalšom dôkladnom overovaní
uverejnil v časopise British Journal of Experimental Pathology. V článku
prezentoval objavenie penicilínu, liečivého prostriedku proti množstvu
infekčných ochorení – hnisavých, pľúcnych a mozgových zápalov. Na ďalšie
pokusy bola potrebná väčšia zásoba čistého penicilínu. S jeho výrobou
boli spojené problémy a tak sa zdalo, že objav zapadne prachom.
V roku 1938 sa našťastie začali penicilínu venovať britskí vedci Ernst
Boris Chain (pôvodom Nemec) a Howard Walter Florey (pôvodom Austrálčan),
ktorí v roku 1941 odcestovali do Spojených štátov amerických, kde
získali podporu na zabezpečenie výroby penicilínu vo veľkom množstve.
Nový liek klinicky testovali na ľuďoch a v roku 1944 sa začalo s jeho
priemyselnou výrobou. Penicilín sa stal prevratom v liečbe mnohých
bakteriálnych ochorení a zachránil aj tisícky ľudských životov na
bojiskách druhej svetovej vojny.
Ocenením pre všetkých troch vedcov - Fleminga, Chaina a Floreya - bola
Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú získali v roku 1945 za
objavenie penicilínu a jeho liečivého pôsobenia pri rôznych infekčných
ochoreniach. Rok predtým Fleminga povýšili do šľachtického stavu.
Sir Alexander Fleming, ktorý zvykol hovorievať, že penicilín stvorila
príroda, a on ho iba objavil, zomrel 11. marca 1955 v Londýne vo veku 73
rokov.
Reči o tom, že roztržitý Fleming mal chaotický štýl práce a neuvedomoval
si význam svojho objavu (penicilínu) sa rozhodol preskúmať v roku 2002
britský mikrobiológ Milton Wainwright. Preštudoval si Flemingove zápisky
a v odbornom časopise Perspectives of Biology and Medicine zverejnil
hodnotiaci článok. Zo zápiskov podľa neho vyplýva, že Fleming sa práci
na vývoji penicilínu plne venoval. Pätnásť rokov pokračoval vo výskume,
vyvíjal testy a pracoval aj s bakteriofágmi, požieračmi mikróbov.